Týždeň so svätými

Od 20.8. do 27.8. 2017

20. august: sv. Bernard, opát a učiteľ Cirkvi

Narodil sa okolo r. 1090 v obci Fontaines pri Dijone vo Francúzsku v šľachtickej rodine. Jeho otec bol rytierom na burgundskom dvore. Od mladosti vynikal milosrdnou láskou k chudobným. Keď mu zomrela matka, začala v ňom rásť túžba po zasvätenom živote. Napriek tomu, že jeho otec nebol nadšený, povolil mu vstúpiť do kláštora. Keď mal 20 rokov, spolu so štyrmi bratmi a viacerými spoločníkmi vstúpil do prvého reformovaného cisterciánskeho kláštora v Citeaux. O tri roky sa stal zakladateľom a prvým opátom kláštora v Clairvaux. Bol horlivým kazateľom, ktorému ležal na srdci údel Svätej zeme. Bol veľkým aktivistom v ohlasovaní križiackych vojen. Mnohí vtedajší veľmoži, kniežatá a aj cirkevní hodnostári si ho volili za poradcu a často k nemu prichádzali pre radu. Neznášal nespravodlivosť, miloval pravdu a vždy vedel pozdvihnúť svoj hlas na obranu utláčaných. V čase rozkolu v Cirkvi po smrti pápeža Honória II. podnikol všetko na prinavrátenie pokoja Cirkvi. Nebol ušetrený mnohých neprávostí, ktoré znášal ťažko preto, lebo prichádzali z radov jeho odchovancov. Napriek tomu však ďakoval Bohu, že mu dal silu trpieť a hlavne silu k prekonávaniu krívd.

Zomrel 20.8. 1153 v kruhu svojich rehoľných spolubratov vo veku 62 rokov.

Je vzývaný ako ochranca pred detskými chorobami a posadnutosťou, pred morom zvierat, búrkou a nečasom, ochranca včiel a včelárov.

V ikonografii je zobrazený ako mních s úľom; inokedy ako drží na reťazi diabla, alebo s lebkou a krížom, s ružencom, s bielym psom.

 

 

21. august: sv. Pius X., pápež

Po smrti Leva XIII. bol za pápeža zvolený syn poštového doručovateľa Giuseppe Sarto. Rodina bola veľmi chudobná a práve vďaka tomu sa naučil vždy a na každom poste, ktorý v Cirkvi zastával, deliť so všetkým, čo mal. Často privádzal až na hranicu zúfalstva tých, ktorí mu pomáhali. Pápež Lev XIII. ho vymenoval za biskupa v Mantove a neskôr za kardinála a patriarchu v Benátkach. Bol veľkým almužníkom chudobných.. Jeho biskupským aj pápežským heslom bolo: „Všetko obnoviť v Kristovi!“ Po nástupe na pápežský stolec 4.augusta 1903 uskutočnil liturgickú reformu, obnovil Tridentský misál a Liturgiu hodín; podnietil prípravu nového Kódexu kánonického práva. Stal sa apoštolom Eucharistie, povolil deťom pristupovať k eucharistickému stolu vtedy, ak vedia rozoznať obyčajný chlieb od eucharistie. Práve preto je jeho pontifikát označovaný ako blčiaci plameň. Obdobie jeho pôsobenia na stolci sv. Petra bolo obdobím mnohých reforiem Cirkvi. Jeho pontifikát bol naplnený aj neustálym bojom za práva Cirkvi. Veľkú bolesť mu spôsobovalo Francúzsko, kde prebiehal veľký sekularizačný proces vyhadzovania Boha z každodenného života.

Jeho srdce dotĺklo vtedy, keď rakúsko-uhorský cisár Franz Jozef I. vyhlásil vojnu Srbsku a svet začal prvú svetovú vojnu 20.8. 1914.

 

 

22. august: sv. Filip Benícius, kňaz

Narodil sa 15. augusta 1233 vo Florencii, presne v deň a rok, keď bol založený rád servítov. Veľmi rýchlo pochopil, že to, čo je dôležité v tomto živote, je všestranná pomoc človekovi. Najskôr začal študovať medicínu a filozofiu v Paríži a v Padove, ale spoznal, že Boh ho chce mať inde. Preto už ako 19-ročný vstupuje do rádu servítov. V r. 1259 prijal kňazské svätenie a v r. 1267 sa stal generálnym predstaveným rádu, ktorý zreformoval tak, že je pokladaný za jeho druhého zakladateľa. Prepracoval stanovy a na ich základe založil aj ženskú vetvu tejto kongregácie. Venoval sa službe chorým a chudobným, čím si získal obdiv medzi svojimi súčasníkmi. Vykonal niekoľko misijných ciest po Taliansku, Nemecku a rozšíril pôsobenie tohto rádu. Keď cítil, že prišiel deň jeho odchodu z tohto sveta, po prijatí sviatosti požiadal, aby mu podali jeho knihu. Dali mu modlitebnú knižku, ale pokrútil hlavou a povedal: „To nie je ona.“ Podali mu Sv. Písmo a potom rehoľné pravidlá, ale počuli rovnakú odpoveď. Konečne niekto zbadal, že upiera pohľad na kríž, zvesil ho zo steny a podal mu ho. Vtedy Filip povedal: „Toto je moja kniha, v nej sú zapísané všetky dobrodenia môjho Vykupiteľa.“ Zomrel 22.8. 1285 v Todi v Umbrii, kde je aj pochovaný.

 

 

23. august: sv. Ružena Limská, panna

Narodila sa 20. apríla 1586 v Lime. Pri krste dostala meno Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju pomenovali Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Jej rodičia ju chceli vydať za bohatého mladíka, no Ružena nesúhlasila. Od malička vynikala v sebaovládaní a sebaumŕtvovaní. Často prosievala Boha: „Pane, rozmnož moje utrpenie, ale aj moju lásku.“ Žila čnostným životom, konala pokánie a vyznačovala sa veselosťou. Túžila vstúpiť do kláštora, ale to sa jej podarilo až po prekonaní mnohých prekážok. V r. 1606 sa stala terciárkou v dominikánskej reholi a v záhrade rodného domu si postavila drevený príbytok, kde sa od toho času venovala výlučne modlitbe. 10 hodín denne tvrdo pracovala a druhých 10 hodín sa venovala modlitbe. Pre každého, kto k nej prišiel, mala slovo útechy a účinnú pomoc. Dobové pramene svedčia, že odvtedy skoro nejedla a trpela nespavosťou. Aj keď bola veľkou mystičkou, prežívala veľa duševného i fyzického utrpenia. Jej pozemská cesta sa skončila 24.8. 1617. Pri jej hrobe sa udiali mnohé zázraky. V r. 1671 bola vyhlásená za svätú.

V ikonografii je zobrazená ako mladá rehoľníčka s vencom ruží na hlave. Jej atribúty sú sláviky, zajac a kotva.

Je patrónkou záhradníkov a kvetinárov; pri poraneniach a pôrode.

 

 

24. august: sv. Bartolomej, apoštol

O svätcovi máme niekoľko správ vo Sv. Písme, predovšetkým v evanjeliu sv. Jána (Jn 1, 24-51; Mt 10, 30; Mk 3, 8; Lk 6, 4). Jeho pôvodné meno bolo Natanael a sám Ježiš o ňom vydáva svedectvo ako o mužovi, v ktorom niet lsti. Jeho domovom bola Kána Galilejská, k Ježišovi ho priviedol Filip. Podľa tradície hlásal evanjelium v Arménii, Indii a Mezopotámii. Evanjelizačná činnosť narážala na odpor u pohanských kňazov, čo viedlo až k mučeníckej smrti apoštola. Napriek tomu, že nemáme presne dokumentované miesto a spôsob umučenia sv. Bartolomeja, nič to nemení na jeho veľkosti. Tú môžeme spoznať z prameňa pre nás najcennejšieho, zo Sv. Písma.

V ikonografii je zobrazený ako človek, ktorý vo svojich rukách drží vlastnú kožu, nakoľko podľa starovekých prameňov ho odrali z kože a následne ukrižovali. Niektoré pramene hovoria aj o sťatí. Jeho atribúty sú kríž, nôž, pútnická palica, kniha alebo zvitky Písma, vlajka.

 

 

25. august: sv. Ľudovít, kráľ

Narodil sa 25. apríla 1214 v Poisse. Veľmi si vážil svoj krst. Zvykol sa podpisovať Ľudovít z Poissy. Keď sa ho pýtali prečo, odpovedal, že tam sa stal Božím dieťaťom a to je viac ako byť francúzskym kráľom. Po smrti svojho otca bol ako 12-ročný korunovaný za kráľa. Regentkou kráľovstva bola jeho matka Blanka, ktorá svojho syna viedla k úprimnej nábožnosti a láske k núdznym. V r. 1234 sa zasnúbil s Margaretou Provensalskou a ujal sa vlády. Za jeho panovania bolo Francúzsko najmocnejším štátom Európy. Bol veľmi výrazná osobnosť, ale aj mimoriadne nábožný. Riadil sa zásadou: Radšej sa nechám prebodnúť žeravým železom, než by som klial a rúhal sa. V krajine vydal zákony, ktoré podporovali reformy. Vo vzťahu k Cirkvi bol vždy ústretový, ale hájil aj svoje kráľovské práva. V r. 1248 – 1254 sa zúčastnil križiackej výpravy do Egypta a Palestíny. V r. 1270 podnikol  krížovú výpravu do Tunisu, ktorá sa skončila nezdarom, lebo vypukol mor. Kráľov syn Tristan umrel na mor a kráľ, ktorý tiež ochorel, prijal sviatosť zomierajúcich. Zomrel 25.8.1270.

V ikonografii je zobrazený ako kráľ s korunou a žezlom sediac na tróne; ako rytier v brnení; v spoločnosti františkánov, čo súvisí s jeho činnosťou pri vykupovaní zajatcov a so Svätou zemou.

 

 

26. august: bl. Miriam Baouardy

Narodila sa v Galilei v Palestíne v dedine Abelin. Rodičia boli kresťania melkitského gréckokatolíckeho rítu. Otec sa volal Giries (Juraj) a matka Miriam. Narodilo sa im dvanásť synov, no všetci zomreli ešte v útlom veku. Rodičia zomreli, len pár dní po sebe, keď bola Miriam ešte malá. Otcove posledné slová s pohľadom na obraz sv. Jozefa boli: „Tu je moje dieťa. Blahoslavená Panna je jej matka. Staraj sa o ňu, buď jej otcom.“ Miriam sa dostala k otcovmu bratovi. Strýko sa o ňu síce staral, no nezabezpečil jej žiadne vzdelanie, ani základné, nevedela čítať ani písať. V detstve mala zážitok, ktorý ovplyvnil ďalšie smerovanie jej života. Raz niesla klietku s vtáčikmi, ktorú dostala do daru, do záhrady. Chcela ich okúpať. Svojím detským rozumom si neuvedomila, že vtáky sa utopia. Užialená ich išla potom pochovať. Vtedy vo svojom vnútri počula jasný hlas: „Takto všetko pominie. Ak mi dáš svoje srdce, ja zostanem s tebou.“ Keď mala osem rokov, strýko s celou rodinou odišiel do Alexandrie v Egypte.

Podľa orientálneho zvyku Miriam vo veku dvanásť rokov zasnúbili. Tento zvyk praktizovali moslimovia, ale aj kresťania. Miriam bola z toho veľmi zarmútená. O rok neskôr mal byť sobáš. Niekoľko nocí pred sobášom nemohla zaspať. Nebola pripravená žiť životom vydatej ženy. Modlila sa o svetlo a útechu. Vo svojom srdci opäť počula hlas: „Všetko raz pominie! Ak mi chceš dať svoje srdce, ja zostanem s tebou.“ Miriam vedela, že je to Ježišov hlas. Hlas toho, ktorého jediného chcela za ženícha. Zotrvala v modlitbe a počula ďalší hlas: „Miriam, som s tebou, nasleduj moju vôľu. Ja ti pomôžem.“ Zobudila sa, odstrihla si svoje dlhé vlasy a odložila aj všetky drahokamy. Jej strýko začal zúriť, keď sa dozvedel, že sa nechce vydať. Kričal na ňu, bil ju. No nič nepomohlo. Nakoniec sa k nej začal správať ako k slúžke v domácnosti. Musela robiť tie najťažšie práce v kuchyni a domácnosti. Strýko ju úplne izoloval od všetkých. V tejto ťažkej situácii sa obrátila na jedného moslimského sluhu, aby doručil jej bratovi list, v ktorom ho volala do Alexandrie. Sluha zistil, ako sa k nej strýko správa a chcel jej pomôcť. Povedal jej, že ak prestúpi na islam, vyrieši sa problém. No ona rozhodne odmietla. Jej „záchranca“ sa nahneval a zhodil ju na zem. Vytiahol meč a zasiahol ju do hrdla. Myslel si, že je mŕtva. Zakrvavenú ju odniesol a hodil do neďalekého lesíka. Stalo sa to 8. septembra 1858. To, čo nasledovalo, po rokoch vyrozprávala Miriam svojej novicmajsterke v Marseille. „Prišla ku mne pani oblečená v modrom. Vyzerala ako mníška. Obviazala mi hrdlo a zdvihla ma. Bolo to v nejakej jaskyni. Zdalo sa mi, že som s Pannou Máriou, anjelmi a svätými. Všetci boli veľmi dobrí ku mne. Boli tam aj moji rodičia. Videla som trón Najsvätejšej Trojice a Ježiša aj s jeho ľudskou prirodzenosťou. Nebolo tam slnko ani žiadna lampa, no všetko bolo prežiarené svetlom. Niekto ku mne prehovoril. Počula som, že som panna, no moja kniha ešte nie je dopísaná. Keď sa moje hrdlo vyliečilo, musela som z jaskyne odísť. Pani ma zobrala do chrámu sv. Kataríny ku františkánom. Išla som sa vyspovedať. Pani v modrom zmizla.“ Po rokoch, 8. septembra 1874, na sviatok Narodenia Panny Márie, Miriam – vtedy už rehoľná sestra – vo vytržení povedala: „V tento istý deň v roku 1858 som bola s mojou Matkou (Máriou) a zasvätila som jej svoj život. Niekto ma zasiahol mečom do hrdla, no Matka Mária sa o mňa postarala.

Svojho strýka Miriam nikdy viac nevidela. Zamestnala sa ako slúžka v domácnosti. Pracovala v istej arabskej kresťanskej rodine v Alexandrii, neskôr v Bejrúte a v Jeruzaleme. V roku 1863 sa rodina, u ktorej slúžila, presťahovala do Marseille vo Francúzsku. Sedemnásťročnú Miriam zobrali so sebou. Túžba zasvätiť sa jedine Bohu v nej stále žila a dozrievala. V roku 1865 požiadala o vstup k Sestrám sv. Jozefa. No jej mystické zážitky sestry nechápali. Okrem toho ochorela. Jej novicmajsterka sr. Veronika od Umučenia ju v roku v júni 1867 odprevadila do karmelitánskeho kláštora v Pau (v južnom Francúzsku na úpätí Pyrenejí), kde o nej vydala svedectvo ako o „poslušnej malej Arabke“. Miriam mala vtedy dvadsaťjeden rokov. Po dvoch mesiacoch jej umožnili začať noviciát. Vyvolila si meno sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša. Od toho času žila jednoduchým, ale náročným životom rehoľnej sestry. V roku 1870 bola v Indii pomôcť pri zakladaní nového karmelitánskeho kláštora. Slávnostné sľuby zložila 21. novembra 1871.

Boh ju obdaril mnohými nadprirodzenými zážitkami. Dostala stigmy, mala dar transverberácie srdca (prepichnutie srdca), bilokácie, poznala srdcia ľudí, vznášala sa nad zemou, predpovedala udalosti, rozprávala sa s anjelom, jej tvár žiarila zvláštnym jasom. Veľa z týchto zážitkov si však ani nepamätala. Vo svojej pokore stále opakovala: „Všetko na zemi pominie. Čím sme? Nič, len prach. Boh je tak veľký, nádherný. Čaká na našu lásku a my ho nemilujeme.“ Sestra Mária mala hlbokú úctu k Duchu Svätému. Cez melkitského patriarchu Gregora II. poslala posolstvo pápežovi Piovi IX., že v Cirkvi, najmä v seminároch sa venuje málo pozornosti tretej Božskej osobe. Tomu istému pápežovi predpovedala atentáty. Zažila však aj mnohé útoky diabla. Zotrvala však vo svojej jednoduchej a detskej viere v Boha a jeho Matku.

V roku 1872 povedala predstavenej, že Boh chce, aby založili karmelitánsky kláštor v Betleheme v Palestíne. Pápež Pius IX. dal na to povolenie. Sestra Mária si vykonala púť do Lúrd a v roku 1875 spolu s ôsmimi spolusestrami odišla do Svätej zeme. Kláštor otvoril svoje brány pre sestry v roku 1876. Na jej radu si vykonali púť do Svätej zeme kňazi Najsvätejšieho Srdca, ktorých spoločenstvo založil sv. Michal Garicoits. Bez teologického vzdelania, ale vedená Svätým Duchom im radila pri zostavovaní pravidiel. V extáze prežívala smrť pápeža Pia IX. a tiež aj zvolenie nového pápeža Leva XIII. Dňa 5. januára 1878 dovŕšila sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša 32 rokov. 22. augusta 1878 niesla robotníkom, ktorí pracovali v kláštore, dve nádoby s vodou. Potkla sa a spadla. Poranila si rameno na viacerých miestach. Skoro sa objavila gangréna. Ráno 26. augusta dostala ťažký dusivý záchvat. Krátko potom, desať minút po piatej hodine ráno, zomrela so slovami „Môj Ježiš, milosrdenstvo.“ Hneď po smrti si ju uctievali ako svätú tak kresťania ako aj mohamedáni. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1983.

 

27. august: sv. Monika

Narodila sa okolo r. 332 v Tagaste v Alžírsku. Je to najznámejšia matka ranokresťanskej Cirkvi, symbol vytrvalej modlitby, snahy o obrátenie syna a záchranu jeho duše. Jej život bol poznačený nie najlepším manželstvom. Rodičia ju vydali  za pohanského úradníka v Severnej Afrike. Bol od nej oveľa starší. Hoci bol štedrý, mal prudkú povahu. Jeho matka žila s nimi a mala rovnako ťažkú povahu, čo bolo pre Moniku veľmi náročné. Narodili sa im tri deti. Vďaka Monikinej trpezlivosti a modlitbám sa v roku 370 obrátil manžel aj jeho matka na katolícku vieru. Manžel zomrel o rok neskôr. Aj ich deti Perpetua a Navigius začali viesť náboženský život. S Augustínom to bolo oveľa zložitejšie. Sedemnásť rokov sa za neho modlila a prosila o modlitby aj kňazov, ktorí sa jej vyhýbali kvôli jej neodbytnému a zdanlivo beznádejnému úsiliu. Jeden kňaz ju utešil slovami: „Nie je možné, aby syn toľkých sĺz zahynul.“ Táto myšlienka spolu s víziou, ktorú mala, ju neustále posilňovala. Podarilo sa. V roku 387 Augustína pokrstil sv. Ambróz. Monika zomrela na ceste z Ríma do Afriky v talianskom meste Ostia.

V ikonografii je zobrazená ako žena s vdovským závojom držiaca knihu alebo kríž.