Týždeň so svätými

Od 14.1. do 21.1. 2018

14.január: Sv. Félix z Noly, kňaz

Narodil sa v meste Nola pri Neapole v Kampánii (dnešné Taliansko). Jeho otec sa volal Hermias, bol to Sýrčan a slúžil ako vojak v rímskej armáde. Félix bol od malička tichej a nábožnej povahy. V miestnej Cirkvi zastával službu lektora – pri liturgických sláveniach čítaval zo Sv. Písma. Po smrti otca rozdal svoje dedičstvo chudobným. Biskup sv. Maxim z Noly ho vysvätil za kňaza. Félix sa potom stal jeho najbližším spolupracovníkom a dôverníkom. Keď v roku 250, na začiatku vlády cisára Décia, nastalo veľké prenasledovanie kresťanov, veriaci sa dohodli, že biskup musí ujsť a skryť sa. Tak sa aj stalo. Maxim odišiel do púšte, no Félixa zajali namiesto neho. Uväznili ho, no podľa legendy ho zázračným spôsobom vyslobodil anjel a doviedol ku chorľavému Maximovi. Obidvaja sa potom spoločne vrátili do Noly. No aj potom bol Félix tŕňom v oku pre pohanov. Pre jeho horlivosť ho prenasledovali a viackrát mu číhali na život. Vždy sa mu podarilo dostať sa z osídel nepriateľa. Po smrti biskupa Maxima si ho vyvolili za biskupa, no on to s pokorou odmietol a odporučil kňaza Quinta. Zvyšok života strávil v tichosti a uzobraní. Zomrel vo vysokom veku okolo roku 260.

Na jeho hrobe sa stalo veľa zázrakov a čoskoro sa stal pútnickým miestom pre veriacich. O vyše sto rokov neskôr (r. 410) sa stal biskupom v Nole sv. Pavlín. Práve vďaka nemu máme o Félixovi popri legendách aj hodnoverné záznamy.

 

 

14. január: Bl. Devasahayam (Lazar) Pillai, laik

Narodil sa v r. 1712 v štáte Tamilnádu, jeho otec patril medzi brahmánov, matka do kasty bojovníkov. Devasahayam vstúpil do služieb kráľovského dvora a bol otcom rodiny. Prostredníctvom holandského námorného kapitána spoznal evanjelium a neskôr prijal krst v jezuitskej misii tohto juhoindického štátu. Na kresťanstvo konvertovala aj jeho manželka a ďalší príbuzní. Jeho obrátenie pripomína príbeh prvokresťanských mučeníkov. Ježišovo slovo si ho získalo natoľko, že krst pre neho znamenal znovuzrodenie a zároveň bolestnú skúšku. Za necelé 4 roky po prijatí sviatosti krstu bol nespravodlivo obvinený, uväznený a mučený. Väzenie sa pre neho stalo misijným územím. Svojím dobrým príkladom a slovom hovoril o Ježišovom živote, o utrpení, smrti a vzkriesení nášho Spasiteľa. 14. januára 1752 bol popravený.

 

 

15.január: Sv. Arnold Jansen, rehoľník

Narodil sa 5. novembra 1837 v nemeckom meste Goch v Porýnii. V r. 1861 bol vysvätený za kňaza. Keďže bol vynikajúcim študentom v oblasti matematiky a prírodných vied, pôsobil ako profesor týchto predmetov. Horlivo šíril apoštolát modlitby, vydával rozličné brožúrky, neskôr začal vydávať časopis Malý posol Božského Srdca. Jeho  apoštolát sa čoraz viac začal zameriavať na svetové misie. V r. 1875 vznikol prvý misijný dom v Holandsku, do ktorého boli prijatí prenasledovaní kňazi z Nemecka. Svojej Misijnej spoločnosti Božieho Slova dal spiritualitu založenú na úcte k Najsvätejšej Trojici, ktorá sa otvorila svetu v inkarnácii Božieho Slova skrze Ducha Svätého. Všetkých členov spájal spoločný cieľ: práca na šírení Kristovho kráľovstva všade tam, kde ho ešte nepoznajú, lebo je ešte veľa tých, ktorí o ňom nepočuli a miestna cirkev nie je schopná samostatne žiť. Osobne sa podieľal na založení misijných domov v Salzburgu a v Chicagu. Svojich misionárov osobne posielal do celého sveta.  Okrem mužskej misijnej spoločnosti založil v r. 1889 Misijnú spoločnosť služobníc Ducha Svätého a v r. 1896 tretiu misijnú spoločnosť klauzúrovaných sestier Spoločnosť služobníc Ducha Svätého od večnej poklony, ktorej úlohou je nepretržite vyprosovať pred vystavenou Oltárnou Sviatosťou Božie požehnanie pre misijné poslanie Cirkvi.

Zomrel 15.januára 1909 v Steyly.

 

 

16. január: Sv. Marcel I., pápež

Narodil sa v 3. stor. v Ríme. Pripisuje sa mu usporiadanie duchovnej správy a organizácia Cirkvi v Ríme. Jeho pontifikát sa datuje do rokov vlády cisára Maxencia. Pápež stál pred neľahkou úlohou týkajúcou sa odpadlíkov. Mnohí veriaci nechceli napriek pokornej prosbe odpadlíkov o nich ani počuť. Tí si chceli znovuprijatie do Cirkvi vynútiť aj násilím. Pápež bol ochotný ich prijať. Nech prelievajú slzy, aby oči, ktoré predtým vzhliadli k modlám, zmyl dostatočný prúd sĺz. Mnohí odmietli, vznikli nepokoje a po násilnom zásahu cisárskych gárd jeden z odpadlíkov obvinil pápeža Marcela z vyvolania nepokojov. Cisár ho poslal do vyhnanstva, kde strážil verjné maštale a staral sa o dobytok. Usužovaný pápež 16. januára 308 zomrel.

V ikonografii je zobrazený ako pápež s volom a jasľami.

 

 

17. január: Sv. Anton, opát

Narodil sa okolo r. 250 bohatým kresťanským rodičom v Kóme v hornom Egypte. Keď mal 18-20 rokov, zomreli mu rodičia. Zdedil po nich tristo akrov pôdy a zodpovednosť za mladšiu sestru. Jedného dňa počul v kostole čítať evanjelium svätého Matúša 19, 21: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Bez toho, aby sa posadil, stále meditujúc nad týmito slovami, vyšiel z kostola. Rozdal všetok svoj majetok okrem toho, čo on a jeho sestra potrebovali nevyhnutne pre svoj život. Po vypočutí Matúša 6, 34: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“, predal všetko ostatné, zveril svoju sestru do opatery v ženskom kláštore a odišiel do samoty, aby mohol žiť v modlitbe, pôste a tvrdej manuálnej práci. Nestačilo mu iba počúvať slovo, on začal žiť to, čo Ježiš povedal.

Zakaždým, keď počul o niekom, že je to svätec, chcel ho vidieť. Nehľadal múdrosť slov, hľadal skutky múdrosti. Ak obdivoval u niekoho jeho stálosť, vytrvalosť v modlitbe, láskavosti či trpezlivosti, mal túžbu napodobniť ho. Až potom sa vrátil domov. Takto navštívil napr. sv. Pavla Tébskeho, ktorý žil dlhé roky v púšti ako pustovník. Neskôr ho aj pochoval.

Vo svojom živote zápasil s pokušeniami diabla, napr. aby zanechal asketický život, aby sa mohol starať o sestru, aby zveľadil svoj majetok, aby sa vrátil k peniazom a podobne. Anton odolával. Keď ho raz diabol po zápase zbitého opustil, Anton zostal ležať ako mŕtvy. Priatelia ho doniesli do chrámu. Z tohto zápasu sa len ťažko spamätával. S výčitkou sa obrátil na Boha: „Kde si bol, keď som ťa potreboval?“ Boh mu odpovedal: „Bol som pri tebe, pozeral som sa na tvoj boj. Videl som, že sa nevzdávaš. Preto som zostal s tebou a chránil som ťa tak, ako som bol a stále budem s tebou.“

Mnoho ľudí prichádzalo za ním s prosbou o radu. Anton zvykol hovorievať, že kľúčom askézy je húževnatosť v tom, aby človek nespyšnel. Radil ľuďom, aby sa snažili o radosť, akoby každý deň začínali nanovo.

Istý čas (asi dvadsať rokov) žil zamurovaný v jednej miestnosti, priatelia mu nosili chlieb. Mnohí sa vďaka nemu obrátili, uzdravili na duši a niektorí aj zostali u neho, aby sa učili jeho spôsobu života. Týchto považujeme za prvú rehoľnú komunitu v dejinách.

Anton sa však stále bál, aby nespyšnel, keď za ním chodilo toľko ľudí. Uprostred noci odišiel do púšte, kde našiel Saracénov. Tí ho zaviedli veľmi hlboko do púšte, do horskej oázy. Tam začas žil, no jeho ľudia ho aj tam našli. Zomrel ako stopäťročný.

 

 

 

18. január: Priska, panna

Jestvuje viacero legendárnych príbehov, ktoré opisujú život a smrť sv. Prisky. Na základe toho sa zdá, že v počiatkoch kresťanstva jestvovali až tri ženy s týmto menom, ktoré si uctievame ako sväté.

Podľa prvej verzie žila sv. Priska v 3. storočí. Dala postaviť kostol na Aventíne v Ríme. Mučeníctvo podstúpila za čias cisára Klaudia v 3. storočí. Pochovali ju na Via Ostiense. Jej pozostatky neskôr preniesli do kostola na Aventíne. V kláštore sv. Pavla za hradbami sa zachoval náhrobný nápis z 5. storočia, ktorý hovorí práve o nej. Podľa všetkého práve túto sväticu si dnes pripomíname.

Ďalšia verzia hovorí o Priske ako o žene, ktorá žila za čias apoštolátu sv. Petra v Ríme. Sv. Peter ju údajne pokrstil, keď mala asi tridsať rokov, a vtedy dostala aj meno Priska, ktoré znamená „prvá“. Bola zrejme prvou ženou na Západe, ktorá podstúpila mučeníctvo pre vieru a Krista. Hovorí sa, že jej sťali hlavu a pochovali ju v katakombách sv. Priscilly, ktoré patria k najstarším v Ríme.

V 8. storočí sa objavila verzia, že sv. Priska je manželkou sv. Akvilu, ktorí sa ako manželia spomínajú v Skutkoch apoštolov (18. a 19. kap.) a ktorých pozdravuje aj sv. Pavol vo svojom liste Rimanom (16,3). Spomína, že „nastavili vlastné šije“, aby mu zachránili život. Tak sa začal spomínať titul kostola „Akvilu a Priscilly“ namiesto prvého titulu „sv. Prisky“, ktorý sa spomína už na rímskej synode v roku 499. Kostol sv. Prisky stojí na mieste starého rímskeho domu, kde podľa legendy prijal pohostinstvo aj sv. Peter. V krypte pod kostolom sa nachádza nádoba, ktorou údajne sv. Peter krstil katechumenov.

 

 

 

19. január: Sv. Márius, mučeník

O sv. Máriovi, jeho manželke Marte a synoch Abakovi a Audifaxovi nevieme veľa. Pôvodom boli Peržania a podľa tradície zo 6. stor. putovali z Perzie do Ríma, aby si uctili relikvie svätých mučeníkov, ako to v tom čase robievali mnohí kresťania.

Podľa niektorých starších martyrológií (zoznamy svätých) zomrela celá rodina počas vlády cisára Klaudia v rokoch 268-270. Nové Rímske martyrológium udáva začiatok 4. stor., čo sa zdá viac pravdepodobné, pretože v 2. polovici 3. stor. mali kresťania relatívny pokoj. Aj kvôli tomu vtedy kresťanstvo zažilo rozmach. Opätovné prenasledovanie začal cisár Dioklecián v roku 293 na podnet konzula Galéria. Márius a jeho rodina pravdepodobne prežili viac rokov v Ríme, až potom ich zatkli ako kresťanov a usmrtili ich sťatím, keďže Márius mal rímske občianstvo. Pochovaní boli na cintoríne zvanom Buxus (dnes Boccea) na Via Cornelia, asi dvadsať míľ od Ríma. Na tom mieste postavili kostol, ktorý sa počas stredoveku stal cieľom mnohých pútnikov. Ich pozostatky neskôr previezli do rímskeho kostola sv. Hadriána a sv. Praxedy, časť z nich v roku 828 zobral Eginard, životopisec Karola Veľkého, do opátstva v Seligenstadte.

 

 

 

20. január: Sv. Fabián a Šebastián, mučeníci

Sv. Fabián žil ako tajný kresťan, bol roľníkom. Po smrti pápeža Antera bol podľa legendy zvláštnym spôsobom zvolený za jeho nástupcu v r. 236. Voľba sa konala aklamačne cirkevnou obcou, čo bolo bežným zvykom v tej dobe. Zrazu na Fabiánovej hlave pristála holubica. Zhromaždenie, ktoré to pokladalo za Božie znamenie, vykríklo: „Zasluhuje!“ a jednohlasne zvolilo ohromeného Fabiána za nového pápeža. Bol pápežom nestálych čias. Kresťania boli častejšie vystavení prenasledovaniu. V čase relatívneho pokoja rozdelil správu Ríma na 7 okrskov, z ktorých bol každý spravovaný diakonom. Nariadil, aby boli súdne záznamy o umučených kresťanoch zobierané pre budúce generácie. Zo Sardínie dal preniesť telo pápeža Ponciána a uložiť ho do kalixtových katakomb, ktoré dal vyzdobiť nástennými maľbami.

Zomrel ako jedna z prvých obetí Déciovho prenasledovania v r. 250. Pochovaný je v kalixtových katakombách.

 

Sv. Šebastián sa narodil v 3.stor. v Miláne a bol vojakom v armáde cisára Carina. Uprostred pohanov vo vojsku chcel pomáhať tým, ktorí boli prenasledovaní za Krista. Nástupca cisára Carina, Dioklecián, rozpútal oveľa zúrivejšie prenasledovanie kresťanov. Keď sa dozvedel, že medzi nich patrí aj náčelník jeho osobnej stráže, dal ho zajať a kruto mučiť. Domnievajúc sa, že je po streľbe lukom mŕtvy, katani odišli. Keď ho chceli pochovať, zistili, že ešte žije. Po svojom vyliečení sa nanovo dostavil k cisárovi a nebojácne vyznal vieru v Krista. Cisár ho opäť rozkázal mučiť a zabiť.

V ikonografii je zobrazený ako mladý vojak, prestrieľaný šípmi alebo držiaci v ruke šípy.

 

 

21. január: Sv. Agnesa Rímska, panna a mučenica

Narodila sa okolo roku 290 v Ríme. Bola dcérou bohatých kresťanských rodičov. Ako dvanásťročnú ju požiadal o ruku syn mestského prefekta. Ona ho však odmietla a jeho láska sa zmenila na nenávisť. Keď sa jeho otec dozvedel, že je kresťanka, dal jej ultimátum – buď sa zriekne Krista a stane sa manželkou jeho syna alebo ju dá odviesť do pohanského chrámu medzi panny-vestálky, alebo do domu hanby. Ona odmietla syna, odmietla vykonať obetu pohanským bohom v chráme medzi vestálkami, a preto ju odviedli do domu nemravností. Tam ju od zneuctenia zachránil anjel. Keď to Symfronius videl, nechcel ju usmrtiť, no bál sa pohanských kňazov, preto ju ani neprepustil na slobodu. Prenechal ju sudcovi Aspasiovi, ktorý ju rozkázal za živa upáliť. Plamene sa však rozdvojili okolo nej a neublížili jej. Vtedy sa tam mnohí rozhodli, že sa stanú kresťanmi. Rozhnevaný sudca kázal katovi, aby jej sťal hlavu. Po dlhom váhaní tak kat urobil. Stalo sa to 21.januára 304. Agnesini rodičia ju pochovali v katakombách, ktoré sa dnes volajú Katakomby sv. Agnesy na Via Nomentana v Ríme.

Podľa legendy sa raz rodičom zjavila Agnesa s baránkom v náručí a oznámila im, že je spasená, v nebi. Na pamiatku tohto videnia sa každý rok v Ríme žehnajú dva baránky, z vlny ktorých sa potom zhotovuje arcibiskupské palium. Nad jej hrobom stojí bazilika. Úcta k sv. Agnese je rozšírená v celej Cirkvi a jej meno sa dostalo aj do Rímskeho kánona – do eucharistickej modlitby počas sv. omše.

Je patrónkou detí, dievčat, snúbencov, záhradníkov, všetkých, ktorí bojujú o svoju čistotu.