Týždeň so svätými

Od 15.4. do 29.4. 2018

15. apríl: Sv. Damián, rehoľník

Damián De Veuster, vlastným menom Jozef De Veuster, sa narodil v Tremelo vo Flámsku (Belgicko) 3. januára 1840. Vyrastal v obyčajnej sedliackej, ale zbožnej rodine. V roku 1860 vstúpil do rehole Najsvätejších sŕdc. Ako rehoľné meno dostal meno Damián. V roku 1864 bol poslaný na misie na Havajské ostrovy do Honolulu. Tam prijal aj kňazskú vysviacku. Deväť rokov pôsobil na najväčšom ostrove – na Havaji. V roku 1873 sa dobrovoľne prihlásil na misijnú službu na ostrov smrti – na Molokai, kde boli doslova vyhnaní zomrieť všetci malomocní – chorí na lepru. Staral sa o nich s veľkou láskou po všetkých stránkach. Bol pre nich lekárom tela i duše. Raz sa však nakazil aj on – od detí, o ktoré sa staral. Vo svojom úsilí však neustal ani ako malomocný. Pokračoval v stavaní nemocníc, kostolov, domov a iných budov. Spolu ich postavil okolo 600. Na Molokai aj zomrel – bolo to 15. apríla 1889. Malomocní za ním žialili ako za svojím otcom. Pápež Ján Pavol II. ho 4. júna 1995 vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého ho vyhlásil pápež Benedikt XVI. 11. októbra 2009.

 

 

16. apríl: Sv. Bernadeta, panna

Narodila sa v Lurdoch vo Francúzsku 17. februára 1844. Bola dcérou mlynára Františka a Lujzy Soubirousových. Jej rodičia boli veľmi chudobní a Bernadeta bola veľmi krehkým dieťaťom chatrného zdravia. Od malička ju trápili zažívacie problémy, astma, tuberkulóza pľúc, nádor na pravom kolene a v r. 1855 v poslednej chvíli unikla epidémii cholery. Od detstva sa vyznačovala zvlášť vrúcnou zbožnosťou. 11. februára 1858 zbierala so svojimi kamarátkami drevo na kúrenie v lese. Kamarátky predbehli pomalú astmatickú Bernadetu, keď sa náhle ozval silný šum. Bernadeta sa veľmi zľakla a zrazu pred jaskyňou v Massabielle sa jej zjavila krásna pani oblečená v bielom, v ruke držala ruženec. Neskôr sa jej dala poznať ako Božia Matka. Zjavila sa jej ešte 17 krát a rozprávala sa s ňou. Povedala jej, aby sa modlila za hriešnikov, robila pokánie a dala postaviť na tom mieste kaplnku. Ľudia neverili Bernadete, keď im rozprávala o svojich zjaveniach. Dokonca miestne úrady žiadali, aby odvolala svoje tvrdenia, ale ona im ostala verná. Musela veľa trpieť. Pri zjavení 25. februára 1858 jej Panna Mária povedala, aby začala na tom mieste kopať. Ako kopala, vytryskol prameň vody, ktorý neustále rástol. Ľudia neskôr zistili, že voda má zázračné účinky na liečenie chorých a chromých. Udialo sa veľa zázrakov, keď ľudia začali túto vodu používať. Bernadeta žiadala miestne úrady o vybudovanie kaplnky na tomto mieste, ako to chcela Panna Mária. Dlho sa jej nedarilo presvedčiť úrady, dokonca miestne autority sa pokúšali prameň zavrieť. Chýr o týchto zázrakoch sa dostal až k manželke cisára Napoleona III. Eugénii a stavba kaplnky sa mohla uskutočniť. V roku 1866 Bernadetu poslali do kláštora milosrdných sestier (Dames de Nevers), stala sa členkou komunity, kde musela čeliť tvrdému zaobchádzaniu predstavenej noviciek a kde sa nemohlo hovoriť o jej zjaveniach. Tento tlak prestal, keď objavili, že Bernadeta trpí nevyliečiteľnou chorobou. Bernadeta bol vždy bola veľmi pokorná a skromná. Raz sa jej jedna mníška spýtala, či sa jej nezmocňuje pýcha, keď si Panna Mária vyvolila ju. „Ako by mohla?“, rýchlo odpovedala. „Panna Mária si ma vybrala, pretože som najviac ignorantská.“ Aká poníženosť!

Vo svojom krátkom živote prijala trikrát pomazanie chorých. Aj tu sa stretávala s nepochopením ostatných sestier, keď tvrdievala, že jej údelom je byť chorá. 16. apríla 1879 zomrela ako 35 ročná, úplne vyčerpána so slovami: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa, úbohú hriešnicu.“ Jej telo uložili do krypty kaplnky v St. Gildard v Nevers. Bernadeta bola vyhlásená za blahoslavenú v roku 1925 a kanonizovaná v roku 1933 pápežom Piom XI. Lurdy sa stali jedným z hlavných pútnických miest na svete, kde sa stretávajú pútnici z celého sveta, aby sa tam modlili a prosili za uzdravenie. Deň prvého zjavenia Panny Márie – 11. február – sa slávi ako deň spomienky Panny Márie Lurdskej.

 

 

17. apríl: Bl. Rudolf, mučeník

Narodil sa okolo r. 1290 v Berne na území dnešného Švajčiarska. V kronike tohto mesta sa uvádza, že bol ako malý chlapec zavraždený 17. apríla 1294. Hrozný čin bol pripísaný členom židovskej náboženskej obce. Z tohto podnetu začalo v meste a okolí ich prenasledovanie. Aj táto udalosť patrí k smutným vzťahom kresťanov a židov, ktoré vyplývali z náboženských, rasových a ekonomických dôvodov. Cirkevné autority, predovšetkým pápeži, sa usilovali o dobré vzťahy medzi židmi a kresťanmi.

Na hrobe Rudolfa sa začali diať početné zázraky. Neskôr boli jeho pozostatky prenesené do katedrály v Berne.

V ikonografii je zobrazený ako chlapec s palmou, krížom a nožom; tiež v polohe ako leží zranený na zemi.

 

 

17. apríl: sv. Katarína Tekakwitha, laička

Narodila sa v r. 1656 irokézskym rodičom v provincii Ossernenon, dnes štát New York. Skoro osirela, žila pod ochranou strýka, ktorý bol nepriateľský voči kresťanstvu. Napriek všetkému, zásady, ktoré do nej vštepila jej dobrá mama a Božia milosť, v nej umožnili rast túžby stať sa kresťankou.

Stretnutie s tromi misionármi jezuitmi v r. 1667 pomohlo k splneniu jej túžby: ich predstavený rozhodol udeliť jej sviatosť krstu na Veľkú noc 1676. Dostala meno Katarína. Odvtedy s horlivosťou prežívala svoj osobný vzťah s ukrižovaným Kristom.

Láska ku Kristovi v nej bola taká intenzívna, že Katarína sa vzdialila od kmeňových zvykov Irokézov a vedená Božím riadením odmietla vstúpiť do manželstva s mladíkom, ktorého jej vybrali kmeňoví náčelníci. Zamýšľala žiť v spojení s Kristom. To sa stalo príčinou odporu a vyhrážok, pred ktorými Katarína neustúpila. V r. 1677 sa rozhodla presťahovať do inej, vzdialenej dediny v dnešnej Kanade, kde bola veľmi živá komunita kresťanov. Pre jej čnosti ju tam prijali s veľkým obdivom a napriek všetkým zvyklostiam jej dovolili na Vianoce 1677 prijať Eucharistiu. Nasledujúce tri roky žila v dedine, dávajúc príklad kresťanských čností, zvlášť lásky k trpiacim a biednym.

Direktor P. Cholenec bol presvedčený o jej čistote a láske ku Kristovi, preto 25. marca 1679 dovolil, aby zložila Pánovi sľub celoživotného panenstva. Išlo o prvé sľuby tohto typu medzi indiánmi v Severnej Amerike.

17. apríla 1680 vyčerpaná horúčkou, ale vyrovnaná, vysloviac posledné slová: „Ježiš, milujem Ťa!“, vydýchla naposledy.

21.10. 2012  na Námestí sv. Petra vo Vatikáne ju Svätý Otec Benedikt XVI. svätorečil.

 

 

18. apríl: Sv. Valér, biskup

Narodil sa v 3. storočí. Bol druhým biskupom cisárskeho mesta Trevír (Nemecko), kde sa aj narodil. Veľmi horlivo a obetavo sa staral o svoju diecézu, ktorú prevzal po svojom predchodcovi Euchariovi. Trevír sa stal počas jeho pôsobenia významným strediskom náboženského života, odkiaľ sa kresťanstvo šírilo do okolia. Zomrel na prelome 3. a 4. storočia. Bol pochovaný  v Kostole sv. Eucharia v Trevíre. Dva kamenné sarkofágy, ktoré sa tam dodnes nachádzajú, obsahujú ich telesné pozostatky.

V ikonografii je zobrazený s knihou a s biskupskými atribútmi.

 

 

19. apríl: Sv. Lev IX., pápež

Narodil sa 21. júna 1002 v Egisheime v Alsasku v šľachtickej rodine. Pôsobil ako duchovný na dvore cisára Konráda II. Keď mal 24 rokov, vymenovali ho za biskupa francúzskeho mesta Toul. Biskupstvo viedol v duchu reformy, ktorá vychádzala z prísneho benediktínskeho kláštora v Cluny. Ako 46-ročný bol na ríšskom sneme vo Wormse v decembri menovaný za pápeža. Po príchode do Ríma (2.2. 1049) bol slávnostne intornizovaný. Od začiatku svojho pontifikátu ostro vystupoval proti svätokupectvu, porušovaniu celibátu, zasahovaniu laikov do riadenia Cirkvi a iným neporiadkom v Cirkvi. Obnovoval kláštory a posvätil viaceré chrámy.

Počas nájazdu Normanov bol zajatý a väznený 9 mesiacov. Zomrel 19. apríla 1054.

Počas jeho pontifikátu sa vyostrili vzťahy medzi cirkevnými spoločenstvami na Západe a Východe. Na príkaz pápeža Leva IX. kardinál Humbert da Silva Candida viedol delegáciu k carihradskému patriarchovi Michalovi Cerulariovi. K zmiereniu nedošlo. Kardinál Humbert vyhotovil exkomunikačnú bulu. Patriarcha odpovedal protiexkomunikáciou. Odluka rímskeho kresťanstva od ortodoxného bola spečatená a existuje dodnes. 7.12. 1965 bola v Ríme aj v Carihrade zrušená vzájomná exkomunikácia, no rozdelenie trvá dodnes.

 

 

20. apríl: Sv. Agnesa z Montepulciano

Narodila sa v Gracciano Vecchio v Taliansku okolo r. 1270. Keď mala 9 rokov, rodičia ju zaviedli do dominikánskeho kláštora, aby tu dostala vzdelanie a výchovu. U malej Agnesy si všimli mimoriadnu silu vôle a veľkú úctu k Panne Márii. Čo si zaumienila obetovať Panne Márii, to vždy splnila. Žiadala svoje učiteľky, aby ju nebrali ako chovanicu, ale ako členku. Vydržala sa zapájať do všetkých cvičení sestier dominikánok. Udivovala celý kláštor, umŕtvovala sa a postila, spala na holej podlahe, namiesto vankúša mala kameň. Neskôr, celých 15 rokov, neokúsila nič okrem chleba a vody. Bola miláčikom sestier, ako 15-ročnú ju zvolili za svoju predstavenú, za matku. Agnesa dávala sestrám veľký príklad, pretekali sa v pokore a službe. Ona sama chcela slúžiť a nie vládnuť. Problém vyriešil pápež, ktorý jej nariadil prijať vedenie. Ako príliš mladá cítila, že nemôže napomínať a kázať slovom. Učila vlastným príkladom, životom. Nebola svätica uzatvorená do seba. Rozhliadala sa okolo seba, aby bol všade Boh. V rodnom meste premenila verejný dom na kláštor. Všade, kde vkročila, pomáhala, tešila a liečila.

Zomrela 20. apríla 1317 po ťažkej a dlhej chorobe.

 

 

21. apríl: Sv. Anzelm, biskup a učiteľ Cirkvi

Narodil sa okolo r. 1033 v šľachtickej rodine v Aoste v piemontskom kraji v Taliansku. Najmä vďaka svojej matke dostal veľmi dobré duchovné základy už v detstve. Keď mal 15 rokov, požiadal o vstup do kláštora, no opát ho neprijal z obavy, že jeho otec s tým nebude súhlasiť. Zanedlho mu zomrela matka a on sa dal na svetské chodníčky. Odišiel z domu, pretože s otcom si nerozumel. Prišiel do Francúzska, do kláštora v Bec, kde začal štúdiá. Počas týchto štúdií mu zomrel otec. Anzelm si mal vybrať: či bude žiť z otcovho majetku alebo či sa ho vzdá a vstúpi do kláštora. V r. 1060 sa Anzelm rozhodol a vstúpil do kláštora v Bec. Po troch rokoch sa tam napriek mladému veku stal priorom. Niektorí mnísi šomrali, ale Anzelm si ich postupne svojou trpezlivosťou a jemnosťou získal. Dokázal obnoviť v mníchoch nový zápal pre život v kláštore. Usilovne sa venoval teologickým vedám, písal filozofické a teologické spisy. Postupne za ním prichádzali mnohí ľudia s prosbami o radu. V r. 1078 bol zvolený za opáta, keďže tamojší opát Herluin zomrel. Ako opát sa musel starať aj o majetky, z ktorých časť sa nachádzala v Anglicku. V r. 1093 ho Viliam II. povolal na stolicu prímasa v Canterbury. Zakrátko však došlo ku konfliktu na základe kráľovských výhrad, ktoré sa týkali spravovania Cirkvi na území Anglicka. Anzelm musel vycestovať na kontinent. Prosil pápeža Urbana II., aby ho oslobodil od úradu arcibiskupa.

Biskup zakúsil trpký údel vyhnanca. Po smrti kráľa Viliama II. nastúpil na trón Henrich I. Anzelm sa vrátil do Anglicka, vstúpil do konfliktu so svetskou mocou a opäť bol poslaný do vyhnanstva. Porozumenie medzi Rímom a kráľom umožnilo Anzelmovi návrat do Canterbury. Zaoberal sa dušpastierstvom ako aj reformou rehoľného života. Vtedy vznikli jeho teologické a filozofické diela. Je nazývaný „otec scholastiky“. Vytvoril základ k úvahám o vzájomnom vzťahu viery a rozumu, ktoré sa dopĺňajú. Viera predchádza rozum, ten vysvetľuje jej tajomstvá.

Zomrel 21. apríla 1109 v Canterbury. V r. 1494 bol vyhlásený za svätého a v r. 1720 bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi.

„Netúžim vedieť, aby som mohol veriť, ale verím, aby som mohol pochopiť“ – to bolo základné pravidlo sv. Anzelma.

 

 

22. apríl: Sv. Soter a Kajus, pápeži

Sv. Soter bol pápežom v rokoch 166-175. Narodil sa vo Fondi v Kampánii v rodine gréckeho pôvodu. Sv. Dionýz z Korintu mu adresoval list, z ktorého sa nám zachovali niektoré časti. Okrem iného píše o dobrých zvykoch pápeža, ktorý hojne podporoval kresťanov, posielal almužny mnohým cirkevným spoločenstvám, pomáhal zajatcom, ktorí museli pracovať v baniach. Povzbudzoval kresťanov ako láskavý otec svoje deti. Ďalej dodáva, že na bohoslužbách čítali jeho list, ktorý im napísal. Tento Soterov list, ktorý sa nám nezachoval, sa niekedy zvykne označovať ako Druhý list Korinťanom (prvý napísal pápež sv. Klement). Počas jeho pontifikátu sa objavil blud montanizmu. Zo všetkých síl sa usiloval udržať jednotu a čistotu viery. Zomrel v roku 175, jeho pozostatky uložili vedľa hrobu sv. Petra, neskôr ich preniesli do katakomb sv. Kalixta, potom do kostola sv. Silvestra, ďalej do kostola sv. Sixta a neskôr časť z nich do Toleda.

 

Sv. Kajus sa stal pápežom koncom roka 283. Tento úrad zastával až do roku 296, kedy zomrel. Pochovali ho v kaplnke pápežov v Kalixtových katakombách. Bol pápežom v pokojných časoch pred posledným veľkým prenasledovaním kresťanov za cisára Diokleciána. O jeho živote a pontifikáte nevieme nič iné. Niekedy sa uvádza aj ako mučeník.

 

 

23. apríl: Sv. Vojtech, biskup a mučeník

Narodil sa okolo r. 956 na hrade Libica pri Poděbradoch. Jeho otcom bol slávny český vladyka Slavník, matka sa volala Strezislava a pochádzala zo slovanského rodu. Spolu mali sedem synov, Vojtech bol predposledný. Vzdelanie a výchovu dostal na rodnom hrade, vychovával ho kňaz Radla, benediktín. Vojtech bol veľmi nadaný, neskôr ho poslali vzdelávať sa do Magdeburgu, kde bol biskupom sv. Adalbert. Na jeho počesť Vojtech prijal pri birmovke meno Adalbert, pod ktorým je známy a uctievaný v Európe. V r. 981 sa stal kňazom, vysvätil ho prvý pražský biskup Dětmar. Keď potom v r. 983 biskup zomrel, za jeho nástupcu bol jednohlasne zvolený Vojtech. Vysvätili ho toho istého roku vo Verone v Taliansku. Bol veľmi skromný, spával na holej zemi, niekedy pracoval aj v záhrade, staral sa o chudobných, o kňazov. Hneď druhý rok svojho pôsobenia začal vizitovať svoju diecézu. Nekompromisne bojoval proti pohanským zvykom šľachticov – sobáše medzi blízkymi príbuznými, mnohoženstvo, manželstvá kňazov, krvná pomsta, trhy v nedeľu, predávanie zajatcov atď. Po piatich rokoch pastierskeho úsilia, keď videl neúčinnosť svojej práce, odišiel do Ríma, aby ho pápež Ján XV. oslobodil od jeho povinností. Následne vstúpil do kláštora v Aventíne, kde vykonával tie najpodradnejšie práce. Nikto netušil, že je biskupom, vedel o tom jedine opát, ktorý obdivoval jeho pokoru.

Český národ čoskoro spoznal, koho stratil vo Vojtechovi. V r. 992 vypravili posolstvo do Ríma k pápežovi, aby Vojtecha poslal späť na biskupský stolec v Prahe. Ján XV. vyhovel a Vojtech sa vrátil. Aj knieža Boleslav mu vychádzal v ústrety. Vojtech založil pri Břevnove benediktínsky kláštor. Prvým opátom sa stal bývalý Vojtechov pestún Radla. Kláštor sa stal centrom kresťanskej kultúry a vzdelanosti v Čechách. Potom išiel na Moravu, odtiaľ pravdepodobne aj na Slovensko a ďalej do Ostrihomu, kde sa stretol s uhorským vojvodom Gejzom a jeho synovi Vajkovi udelil birmovku, ktorému zároveň zmenil meno na Štefan (budúci uhorský kráľ sv. Štefan).

Keď sa vrátil do Čiech, videl, že vnútorné vzťahy v krajine sa nezlepšili a ocitol sa uprostred rivalizujúcich rodov. Keď protestoval proti zavraždeniu ženy, ktorá hľadala na území kostola azyl, nepriateľská strana ho prinútila opustiť krajinu. Krátko potom vypálili jeho rodný hrad Libice a zavraždili jeho štyroch bratov spolu s ich rodinami.

Biskup Vojtech sa vybral do Itálie, kde sa stretol s Otom III.. Tento ho povzbudzoval k misijnej činnosti. Vojtech si osvojil túto myšlienku a na jeseň v r. 996 sa vybral do Poľska. Kráľ Boleslav Chrabrý ho ústretovo prijal na svojom dvore. Ponúkol mu funkciu prostredníka v poľských diplomatických misiách. Biskup Vojtech však vyjadril ochotu pracovať medzi pohanmi. Na jar nasledujúceho roka vyplával po Visle do Gdaňska.

V piatok 23. apríla 997 na úsvite sa na území Pruska na Vojtecha a misionárov, ktorí ho sprevádzali vrhol ozbrojený zástup. Najprv ho udreli veslom, potom prebodli kopijami. Odťali mu hlavu a vrazili na kôl. Boleslav Chrabrý vykúpil jeho telo zlatom a s poctami ho pochoval v Gniezne. O dva roky neskôr pápež Silvester II. slávnostne zapísal Vojtecha do kánonu svätých. V marci v r.1000 vykonal Oto III. púť k hrobu svätého.

Sv. Vojtech sa stal patrónom Cirkvi v Poľsku. Jeho kult sa rozšíril na Uhorsko, Čechy ako aj ďalšie krajiny Európy. Na Slovensku je živá tradícia jeho pobytu v Gaboltove, kde mu je zasvätený prameň a kaplnka.

 

 

24. apríl: Sv. Juraj, mučeník

Máloktorý svätý sa v celom kresťanskom svete ctí tak dávno ako sv. Juraj. Presných historických správ o jeho živote však nemáme veľa. Narodil sa v druhej polovici 3. storočia v Kapadócii na území dnešného východného Turecka. Vstúpil do rímskych légií. Koncom 3. storočia bol rímskym cisárom Dioklecián, ktorý dvadsať rokov nechal kresťanov na pokoji. Mnohí z nich dosiahli vysoké hodnosti v rímskej armáde a medzi nich patril aj Juraj. Po dvadsiatich rokoch začal však cisár strašné prenasledovanie kresťanov. Juraj pred ním smelo bránil vieru. Ako kresťan odmietol priniesť obetu rímskym božstvám. Cisár sa veľmi rozhneval, dal ho vrhnúť do väzenia, nechal ho mučiť a nakoniec sťať. Stalo sa to v r. 303 v Diospole v Palestíne. Úcta k tomuto mučeníkovi sa veľmi rýchlo šírila. Najstarší chrám, ktorý bol zasvätený sv. Jurajovi, dal postaviť už cisár Konštantín Veľký v prvej polovici 4. storočia.

Juraj sa zobrazuje ako rytier na koni, ktorý doráža draka. Toto zobrazenie sa zakladá na legende, podľa ktorej mal Juraj zabiť draka. Drak znepokojoval Jurajovo rodné mesto Selena. Požieral ľudí a robil zle. Keď raz mal kráľ obetovať svoju krásnu dcéru drakovi, aby dal pokoj mestu, vtedy – keď už išla k oblude –pricválal rytier a draka porazil a zabil. Tým rytierom bol sv. Juraj. Samozrejme, že ide o legendu, ale symbolicky má svoj zmysel. Drak predstavuje diabla, ktorý naozaj jestvuje a robí zle, duchovne požiera ľudí. Sv. Juraj bol ten, ktorý proti nemu odvážne bojoval a v boji s ním aj položil svoj život. Je patrónom rytierov, vojakov, roľníkov a skautov.

 

 

25. apríl: Sv. Marek, evanjelista

Pochádzal z Jeruzalema. V knihách Nového zákona vystupuje pod menom Ján, Skutky apoštolov ho spomínajú ako „Jána, ktorý sa volá Marek“, syn Márie, ktorá bola majiteľkou domu, kde sa konala posledná večera.

Bol učeníkom sv. Petra. Jeho evanjelium zachytáva vo veľkej miere katechézy apoštola Petra. Spolu s Barnabášom sprevádzal Pavla na jeho prvej misijnej ceste, z nej sa však predčasne vrátil do Jeruzalema a tým načas stratil Pavlovu dôveru. Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus. Neskôr bol po boku uväzneného Pavla.

Počas dlhšieho pobytu v Ríme bol v blízkosti apoštola Petra, ktorý ho nazýva „svojím synom“.

Počas druhého Pavlovho väzenia Marek nebol v Ríme, ale niekde inde spolu s Timotejom. Podľa tradície založil kresťanskú obec v Alexandrii, kde bol prvým biskupom. Tam ho chytili a vliekli cez mesto do väzenia. Zakrátko podstúpil mučenícku smrť (okolo r. 67).

Je patrónom spisovateľov, notárov, murárov, košikárov, sklárov a niektorých miest (Benátky, Bergamo). Vzývajú ho počas jarnej sejby.

Jeho relikvie priniesli z Alexandrie do Benátok,kde ich uložili a na jeho počesť postavili baziliku.

 

 

25. apríl: sv. Ján Krstiteľ Piamarta, kňaz

Narodil sa 26.11. 1841 v Bresci (Taliansko). Jeho otec bol holič. Matka, veľmi zbožná žena, mala rozhodujúci vplyv na výchovu syna, ale zomrela, keď mal len 9 rokov. Jeho starý otec z matkinej strany ho vzal z ulice a nasmeroval ho do Orátoria sv. Tomáša, kde sa učil za výrobcu matracov. Keď ho stretol don Pancrazio Pezzana, farár vo Vallio, nasmeroval ho na cestu kňazstva a 23. decembra 1865 bol v katedrále v Bresci vysvätený.

Prvých 20 rokov vykonával pastoračnú službu v rôznych farnostiach a všade po ňom ostala spomienka na vynikajúceho, horlivého a vo všetkom bezúhonneho kňaza. V Bresci, priemyselne dynamicky sa rozvíjajúcom meste, sa stretával s ťažkosťami i nádejami chudobnej mládeže. Spolu s Mons. Petrom Caprettim, „perlou brasciánskeho kléru“ a duchovným vodcom katolíckeho hnutia, založil 3. decembra 1886 Remeselnícky inštitút (Instituto  Artigianeli) pre odbornú, ľudskú a kresťanskú formáciu nejchudobnejšej mládeže. Dielo prinieslo mnoho ovocia, ale Piamartovi prinieslo  aj záplavu „trápenia a tŕňov“, ktorú znášal s nezlomnou dôverou v Prozreteľnosť. V roku 1895 s pomocou otca Jána Bonsignoriho založil Poľnohospodársku osadu (Colonia Agricola) v Remedello, ktorá sa stala majákom slúžiacim na zefektívnenie poľnohospodárstva a výchovu kresťanských technikov.

V r. 1900 založil mužskú Kongregáciu Svätej rodiny Nazaretskej a v r. 1911 spolu s  Elisou Baldo Kongregáciu pokorných služobníc Pána.

Založil tiež tlačiareň a vydavateľstvo Queriniana a zaslúžil sa tak o muhutný rozvoj katolíckej tlače.

„Všetko všetkým“ bolo heslom otca Piamarta, ktoré živil každodennou vrúcnou modlitbou už od skorých ranných hodín. Zomrel 25.apríla 1913.

21.10. 2012 ho pápež Benedikt XVI. svätorečil.

 

 

26. apríl: Sv. Anaklét (Klétus), pápež a mučeník

Bol tretím pápežom po sv. Petrovi a sv. Línovi. Pôvodom bol pravdepodobne Grék. Pápežom sa stal okolo roku 76-78. Zomrel v rokoch 88-90, počas prenasledovania kresťanov za cisára Domiciána, ako mučeník. Počas svojho pontifikátu zorganizoval život Cirkvi v Ríme – ustanovil 25 cirkevných obvodov a pre každý obvod vymenoval jedného presbytera (kňaza). Na mieste pochovania sv. Petra na Vatikánskom pahorku dal postaviť pomník. Za čias Konštantína po r. 313 tu bola postavená bazilika.

 

 

27. apríl: Sv. Zita

Narodila sa v chudobnej, ale vo veľmi zbožnej kresťanskej rodine v Monte Sagrati v Taliansku. Jej staršia sestra sa stala cisterciánskou mníškou a jej strýko Gracián bol eremitom, ktorého ľudia považovali za svätého. Zita sa tiež usilovala o to, aby poznávala a plnila to, čo Boh od nej chce. Keď mala dvanásť rokov, nastúpila do služby v domácnosti rodiny Fatinelliovcov v Lucce, asi 12 km od rodiska. Zostala tam 48 rokov. Denne navštevovala bohoslužby, modlila sa. Popritom si veľmi dôsledne plnila aj svoje povinnosti. Ostatní sluhovia začali dokonca na ňu žiarliť. Ona však hovorievala: „Sluha nie je svätým, ak nemá čo robiť, leniví ľudia nie sú zbožní ľudia.“ Bola štedrá aj voči chudobným. Zo začiatku sa na to jej páni hnevali, ale neskôr si ich získala svojou dobrotou srdca a trpezlivosťou. Dali jej veľkú slobodu, mohla si zadeliť čas, ako chcela. Svedomito sa naďalej starala o veci, ktoré jej zverili, no popritom sa snažila navštevovať chorých a väzňov. Chýr o jej dobrote sa rozšíril veľmi rýchlo, mnohí sa na ňu obracali s prosbou o pomoc. K tomu sa pridružili niektoré zjavenia, ktoré jej Boh dal. Zomrela v r. 1278. Už vtedy ju ľudia považovali za svätú. Svätorečená bola v roku 1696.

Je patrónkou tých, čo sa starajú o domácnosť.

 

 

28. apríl: Ľudovít Mária Grignion de Montfort

Narodil sa vo Francúzsku. V r. 1700 sa stal kňazom. Doporučoval každodenné sv. prijímanie. Od neho pochádza aj známy výrok „Cez Máriu k Ježišovi“ („Per Mariam ad Jesum“). Učil, že čím viac je naša duša oddaná Márii, tým viac sa odovzdáva Ježišovi. Pápež Klement XI. ho menoval za apoštolského misionára Francúzska. Bol spoluzakladateľom kongregácie Dcér Múdrosti. V r. 1713 založil druhú kongregáciu – Misionári Máriinej spoločnosti. Bola to kňazská spoločnosť známa ako Montfortovi misionári a po jeho smrti sa z nej stala Montfortská Máriina spoločnosť (SMM). V r. 1715 založil Učiteľský rád bratstva sv. Gabriela s úmyslom vyučovať chudobných katechizmus.

Zomrel 28. apríla v St-Laurent-sur-Sevre. Kanonizoval ho pápež Pius XII. v r. 1947.

Pápež Ján Pavol II. uznal hlboký vplyv sv. Ľudovíta vo svojom živote a osvojil si jeho motto odovzdania sa Panne Márii: Totus tuus (Celý Tvoj).

 

 

29. apríl: Sv. Katarína Sienská, panna a učiteľka Cirkvi, spolupatrónka Európy

Narodila sa 25. marca 1347 v Sienne. Bola predposledným dieťaťom z dvadsiatichpiatich. Už ako šesťročná mala prvé mystické zážitky – videla strážnych anjelov, ktorí chránia ľudí pred zlom. Ako 10-ročná vstúpila do rehole dominikánok, kde ostala terciárkou. Modlitba, pokánie a služba malomocným napĺňali celý jej život. V 20-tich rokoch bola už veľkou mystičkou. Nemala nikdy formálne vzdelanie, ale napriek tomu patrí medzi najväčších teológov svojich čias. 1.apríla 1375 dostala stigmy, ktoré skrývala. Z jej meditácií a duchovných zážitkov sa zrodilo zaangažovanie vo veci Cirkvi a sveta. Počas konfliktov na území Itálie i v samotnej Cirkvi bola sprostredkovateľkou pokoja. Žiadala od pápežov, sídliacich vtedy v Avignone, aby sa vrátili do Ríma. Keď jej listy neboli vypočuté, vybrala sa osobne do Avignonu, aby naklonila Gregora XI., čo sa skutočne stalo v r. 1377. Po jeho smrti, na želanie Urbana VI., odišla do Ríma, aby tam pracovala pre dobro Cirkvi.

Zomrela 28. apríla 1380 vo veku 33 rokov.

Zachovalo sa 381 listov, ktoré nadiktovala. Jej telo sa nachádza v rímskom kostole S. Mária sopra Minerva; hlava je uložená v rodnom meste v Kostole sv. Dominika, kde sa nachádza aj autentický obraz sv. Kataríny (od Andrea Vanniho).