Týždeň so svätými

 

16. júl:Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej

V katolíckej cirkvi máme 16. júla ľubovolnú spomienku Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej. Sväté písmo ospevuje horu Karmel, kde prorok Eliáš bránil čistotu Izraela. V 12 storočí sa na tento vrch utiahlo niekoľko pustovníkov. Neskôr založili rehoľu, v ktorej viedli pod ochranou Márie kontenplatívny život. Pápež Honorius III. okolo roku 1210 potvrdil rehoľné pravidlá Rehole Svätej Márie z vrchu Karmel (karmelitánov). Terajší sviatok, pôvodne sviatok karmelitánov zavedený roku 1376, bol vzatý do Rímskeho kalendára roku 1726. Deň 16. júl sa vybral preto, lebo podľa tradície sa generálnemu predstavenému rehole sv. Šimonovi Stockovi 16. júla 1251 zjavila Panna Mária a dala mu rúcho zvané škapuliar. U nás najznámejšie miesta úcty Karmelskej Panny Márie sú Topoľčianky (1786), , kde bývajú ku cti Panny Márie Karmelskej aj púte.

 

17. júl: Sv. Andrej -Svorad a Beňadik patróni Nitrianskej diecézi

S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070.  Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého  Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika. Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“. Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma.

Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský chrám v Nitre už začiatkom 12. storočia nesie ich titul. Podobne tiež kanonická kapitula je označená menom týchto svätcov. Uctievajú si ich okrem Slovákov, najmä Poliaci, Maďari, Česi, Chorváti.

V ikonografii sú zobrazení ako pustovníci s pozadím Zobora alebo Skalky pri Trenčíne, prípadne maďarskej Panonhalmy. Atribútmi sú orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome.

 

21. júl Sv. Vavrinec z Brindisi

Sv. Vavrinec sa narodil v meste Brindisi v južnom Taliansku 22. júla 1559. Pri krste dostal meno Julius Caesar. Jeho rodičia boli schudobnení šľachtici. Rátali s tým, že ich syn bude vojakom. Ešte v detskom veku mu zomrel otec, zanedlho aj matka. Keď mal štrnásť rokov – už ako sirota – sa presťahoval do Benátok k otcovmu strýkovi, kňazovi Petrovi de Rossi, ktorý bol riaditeľom školy. Tam spoznal život kapucínov. Zapáčilo sa mu to a požiadal o vstup. Prijali ho. Noviciát strávil vo Verone. Tam prijal nové meno Vavrinec. Čoskoro si získal vážnosť a úctu. Mal dar reči. Naučil sa francúzštinu, španielčinu, nemčinu a dokonca aj češtinu. V roku 1586 si ho zvolili za gvardiána a magistra novicov. O tri roky neskoršie si ho zvolili za provinciála v Toskánskej provincii kapucínov. V roku 1592 ho povolal pápež do Ríma, aby zastával dôležitý úrad kazateľa pre židov v Ríme. V roku 1594 sa stal provinciálom benátskej provincie kapucínov. V roku 1596 sa stal generálnym definítorom a v roku 1598 provinciálom švajčiarskych kapucínov. V roku 1599 dostal úlohu generálneho komisára v Prahe. Keďže sa tam šírili bludy, dostal skupinu misionárov, aby spoločne hlásali pravú vieru. Tak sa mu splnil dávny sen byť misionárom. Vytrpel si veľa problémov, posmeškov a nepochopení, no nakoniec si získal vážnosť aj medzi bludármi a dokonca aj medzi ministrami vo vláde. V roku 1602 bol zvolený za generálneho predstaveného celého rádu kapucínov. V tomto úrade prešiel peši veľkú časť Európy. Navštevoval rehoľné provincie a domy, naprával neporiadky, viedol kapituly. Sám žil veľmi čnostne a jednoducho. Veľa ľudí ho s radosťou vítalo, na jeho kázanie sa mnohí obrátili.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pius VI. v roku 1783 a za svätého Lev XIII. v roku 1881. Po úplnom vydaní jeho spisov ho 19. marca 1959 pápež Ján XXIII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi s titulom „apoštolský učiteľ“ (doctor apostolicus).